Deformácia stavebnému trhu škodí

Zrušením PPP sme ušetrili, ale môže z toho byť aj premárnená šanca

Kritérium okamžitej najnižšej investičnej ceny pri stavebných dielach nemusí byť ani zďaleka v záujme spoločnosti. Obstarávatelia by mali ponuky posudzovať komplexnejšie, hovorí viceprezident Združenia stavebných podnikateľov Slovenska (ZSPS) a predseda predstavenstva Inžinierskych stavieb Košice Pavol KOVÁČIK v rozhovore s Antonom OBERHAUSEROM.

Stále viac počuť o príchode ďalšej recesie. Pokles čaká vraj hlavne priemysel a stavebníctvo. Má ale ešte stavebný sektor na Slovensku vôbec kam klesať?
Prognózy pre 2. polovicu roka 2011 boli mierne optimistické, ale skutočnosť je iná. Naďalej mierne padáme a ešte nevieme, kde bude dno. Teoretický potenciál pre slovenských stavebníkov je v tom, že Slovensko nemá dobudovanú infraštruktúru - dopravnú, ekologickú, bytovú, ani servisnú pre obchod a služby. Ale treba povedať aj B. Stavebníctvo vždy veľmi závisí od vývoja ekonomiky.  V recesii sa investície – teda aj stavby - odkladajú. Hrozí to aj v súvislosti s problémami eura a dlhov krajín EÚ. A na rozdiel od priemyslu trvá v stavebníctve nadobudnutie dôvery či príprava projektov dlhšie. Ďalší náš problém predstavuje štruktúra stavebného trhu. U nás mali nadpolovičný podiel technologicky náročné stavby – dopravné, priemyselné, energetické. A ich objem klesá podstatne rýchlejšie. Preto kríza zasiahla veľké a stredne veľké spoločnosti tvrdšie než drobné firmy či remeselníkov.

Bude Slovensko v recesii nútené pribrzdiť už aj tak dosť pomalú výstavbu infraštruktúry? Alebo to zachránia eurofondy?
K pribrzdeniu už reálne došlo. Pomaly máme rok a pol po voľbách a z nového diaľničného programu sa reálne začal stavať jediný úsek – D1 Jánovce – Jablonov 1.časť. Ostatné sú v niektorom štádiu predvýrobnej prípravy. Pri úseku Jánovce – Jablonov sa prvým nevydareným tendrom stratilo veľa času. Teda žalostne malý pokrok. V súčinnosti s problémami okolitých štátov je dnes tlak na prežitie stavebných spoločností enormný. Navyše, ako sa najnovšie ukazuje, vrásky na čele pribudnú aj malým a stredným podnikateľom, aktívnym v segmente regionálnej bytovej výstavby. Avizované zastavenie štátnej podpory bývania, ako to vyplýva z návrhu štátneho rozpočtu pre budúci rok, bude mať za nevyhnutný následok prudké spomalenie výstavby nájomného bývania. Čo sa týka dosahu na hospodársky rast, ako keby sa zabúdalo na multiplikačné efekty stavebníctva na ekonomiku štátu, či už pri tvorbe pracovných miest v priemysle a službách, alebo spätnom inkase daní do štátneho rozpočtu.

Už dlhšie je pri verejnom obstarávaní výstavby ciest a diaľnic rozhodujúca najnižšia cena. Nebol to podľa vás aspoň v stavebníctve od začiatku chybný postup?
Stavebné dielo sa líši od typického tovaru či služby. A čím je rozsiahlejšie, tým je jeho vznik viac o partnerstve a spolupráci, než o nákupe a predaji. Často ide o niekoľkoročné spoločné dielo projektanta, investora, zhotoviteľa a dozoru. Postaviť kritériá hlavne na jednom faktore – uprednostnení najnižšej ceny – a to dokonca v jedinom časovom okamihu je veľmi riskantné a skresľujúce, minimálne pre obstarávateľa a zhotoviteľa. Okrem toho, dielo sa spotrebúva desiatky rokov. Dôležité sú náklady na prevádzku, opravu, údržbu po dobu celej jeho životnosti. Vo svete sa už pomerne dávno pri rozsiahlych dielach posudzuje kritérium ekonomicky najvýhodnejšej ponuky, ktoré sa zhodnocuje určitým stanoveným kľúčom. Samozrejme, takéto posudzovanie vyžaduje profesionalitu a skúsenosti zo strany obstarávateľov. V skutočnosti totiž vôbec nie je jednoduché vyhodnocovať ponuky v tendroch, hoci sú kritériá vopred jasne definované. Žiaľ, niektorí naši obstarávatelia majú až naivné predstavy v duchu, „My už zhotoviteľa odkontrolujeme, aby nám to kvalitne postavil”. Dovolím si povedať, že je to skoro nemožné, predovšetkým v reálnej dynamike samotného procesu výstavby.

Kedy podľa vás príde znova čas, že o veľké stavby budú reálne súťažiť len tí, čo to naozaj vedia a majú technológie?
Ako každé odvetvie podnikania, aj stavebný trh má svojich malých, stredných a veľkých hráčov. Akákoľvek snaha o „premiešanie“ tohto stavu nemôže dlhodobo priniesť nič dobré. Na každé dielo musia byť vypísané zodpovedajúce súťažné kritériá. Aby bolo jasné, že zhotoviteľ rozumie veci, že je schopný materiálne, finančne, technicky a ľudskými kapacitami dielo postaviť kvalitne a bezpečne a potvrdiť to referenciami. Ak tieto princípy opustíme, vždy sa nájdu šikovní a chytrí, čo situáciu zneužijú a pôjdu do súťaží s jediným úmyslom – dielo zobchodovať a stať sa len istým medzičlánkom v reťazci.

Ale aj veľké firmy tlačia ceny výrazne dolu. Čo ich k tomu vedie ísť až „do krvi”?
Momentálne je to boj o holé prežitie. Zmena prišla skokom – boli tu pomerne veľkolepé plány vlády Roberta Fica, rozbehnuté PPP projekty. Najväčší hráči vytvorili konzorciá, aby vôbec boli schopní tieto plány realizovať. Dnes je situácia opačná. Firmy počas 1,5-ročného výpadku dokončovali, čo sa dalo. A niektoré majú teraz katastrofálny nedostatok zásoby práce. Teraz začína byť záchranná matematika celkom iná: „Urobím tak, aby som mal na výplaty, základný materiál. A subdodávateľom môžem vymyslieť nejaké chyby, problémy...“ Dovolím si tvrdiť, že ide v podstate o riadený podvod. Lebo tí, čo do projektu už vstupujú so stratou, počítajú s tým, že cena a náklady na konci budú iné. Štát by podľa nás nemal vytvárať priestor pre takéto nekorektné podnikanie.

Štátu, zdá sa, nezostáva veľký manévrovací priestor. Aj v médiách sa často prízvukuje, koľko si stavebné firmy pýtajú.
Dnes je to veľmi zložité. Vždy je však riešenie a tvrdíme to už dávno. Z môjho pohľadu veľmi dobrým krokom štátu bolo rozhodnutie postupovať pri veľkých dopravných zákazkách podľa zmluvných podmienok známych ako žltý FIDIC. Je tu systém design&build (nakresli a postav). Ale zostali sme akosi stáť na polceste. Investora má zaujímať, čo zhotoviteľ ponúka a či je to za tú cenu reálne. Zatiaľ sme sa s takýmto posudzovaním ponúk u obstarávateľov nestretli a vraj sa ani neplánuje, čo je, myslíme si, veľká chyba. Obstarávateľ tu má vždy právo - a ja tvrdím, že aj spoločenskú povinnosť - verifikovať cenu, najmä ak sa javí ako neprimerane nízka, keď nad ňou aj nezávislí a uznávaní odborníci krútia hlavami. Pritom by sa stačilo poučiť napríklad od našich susedov v Poľsku, kde obstarávateľ rieši, ako ďalej s niekoľkými rozostavanými úsekmi diaľnic, kde vybratí zhotovitelia svoje úlohy nezvládli. O tom, že dané stavby nakoniec budú postavené podstatne drahšie, neskôr a v nejasnej kvalite, tam dnes už nikto nepochybuje.  

Takže z vášho apolitického postoja by ste odporúčali štátu prikloniť sa k tejto alternatíve?
Existuje niekoľko možností, ZSPS ponúka odbornú pomoc pri „odfiltrovaní” nerealisticky nízkych cien. Totiž všetky predpokladané ceny v súťažiach sú založené na štátnej expertíze odborníkov v procese verejného obstarávania. Pýtam sa: Je v poriadku, ak vysúťažené ceny v danom čase a v danej situácii sú na 45-50 % predpokladanej úrovne? A čo je najhoršie, obstarávateľovi takýto stav v podstate nevadí. Mňa by zaujímalo, keby môj rodinný dom mal stáť 100 000 eur a niekto príde a tvrdí, že ho postaví za 45 000. Budem veľmi nervózny, ako to zvládne a kde „ušetrí”.

Existuje podľa vás už objektívna odpoveď na otázku, či bolo v druhej polovici roka 2010 správne zrušiť neuzavreté PPP projekty?
Ísť cez PPP bolo odvážne rozhodnutie. Toto riešenie musí byť drahšie ako klasické obstarávanie financované zo zdrojov obstarávateľa, lebo súčet investičných nákladov a ceny za údržbu a dlhodobého investičného rizika koncesionára je vyšší. Dnes si už málokto pamätá, čo bolo v roku 1980. A naopak, kto z nás vie povedať, čo bude o 20-30 rokov? Výnos u PPP musí byť vyšší. Je to cena za riziko, ktoré miesto štátu na seba preberá koncesionár. Ktokoľvek sa snaží porovnať neporovnateľné, dopúšťa sa systémovej chyby. Možno PPP mali pokračovať okrem R1 ešte aspoň v jednom balíku. Ale jednoznačná odpoveď zatiaľ neexistuje. Viete, niekedy nám príliš čiernobiely pohľad – a to sa týka celej Európy - bráni vidieť širšie makroekonomické súvislosti. Zrušením PPP projektov v roku 2010 sa ušetrilo na prvý pohľad pomerne veľa peňazí. Ale keď si vezmeme súčasné náznaky, že Čína či India skupujú európske dlhopisy, môže to znamenať, že sa západná a stredná Európa časom ocitne v područí týchto rastúcich ekonomík. A ak Slovensko nebude mať rozvinutú infraštruktúru včas, mohlo by sa ukázať, že kľúčových päť rokov sme stratili vinou nezmieriteľných politikov. Kardinálna otázka totiž znie, ako to bude so slovenským stavebníctvom. Nechcem byť poslom jóbových zvestí, ale celospoločensky dnes reálne hrozí, že si tie náklady nakoniec aj tak zvýšime. Pokiaľ svoje stavebníctvo zdecimujeme, niektorí neprežijú a tí, čo prežijú, budú chorí, chudobní, slabí.

Kto by potom z toho ťažil?
Ak budeme potom chcieť investovať do veľkých projektov, nezostane nám iné, než zamestnávať cudzích zhotoviteľov. V niektorých okolitých štátoch to už tak je. Dokonca stavajú aj zahraniční robotníci, lebo domáci stratili zručnosť. Nakoniec to bude drahšie riešenie. Pritom slovenskí stavbári majú stále dobrý zvuk aj v cudzine.

Kde teda leží potenciál nášho stavebníctva?
Máme ešte pomerne veľké úlohy - budovať, či už za eurofondy alebo iné zdroje, našu infraštruktúru. Tieto prostriedky nám však zrejme nebudú stačiť na rovnomerný rozvoj Slovenska - diaľnice, železnice aj ekologické stavby. Podľa môjho názoru budeme sa zrejme musieť vrátiť k PPP, prípadne iným zdrojom. Kľúčové bude objektívne zhodnotiť, aký reálny prínos prinesú na budúci rok realizácie stavieb v nových cenových podmienkach.

Ing. Pavol KOVÁČIK (49) pochádza zo Žiliny. Je absolventom VŠDS Žilina a Vysokej školy ekonómie a managementu Praha. Podstatnú časť svojej profesionálnej kariéry sa pohybuje na stavebnom trhu. Na Slovensku i v Česku riadil niekoľko podnikov a venoval sa poradenstvu najmä v oblasti stavebných dozorov dopravných a inžinierskych stavieb. V rokoch 2002 – 2004 pôsobil v Inžinierskych stavbách Košice ako výrobný riaditeľ. Do firmy, ktorá ju súčasťou francúzskej skupiny COLAS, sa vrátil v novembri 2010 ako predseda predstavenstva. Nedávno bol zvolený za viceprezidenta ZSPS.